IVAN JANKO: Som reportér, v tom je moja sila

článok z webu aktuality.sk

Ako prvý slovenský novinár sa dostal na zemetrasením zničené územie Haiti a to už 56 hodín po prírodnej katastrofe. Počas troch dní a dvoch nocí nafotil krutú realitu a svojou prácou Slovensko informoval o tom, čo sa v krajine deje. Vďaka Haiti zaznamenal Ivan Janko za posledné tri týždne zvýšený záujem o svoju osobu. Usporiadal prvú výstavu fotografií, dokončil druhú knihu, no stále zostáva sám sebou. Ako hovorí, bláznom... Do cestovania a spoznávania nových kútov Zeme.

foto: Ivan Janko, Haiti

Čo si vedel o Haiti pred zemetrasením?

Na oddelení zahraničia denníka Plus 1 deň pracujem od roku 2006, tak viem aj o krajinách, ktoré som predtým neriešil. Vedel som, že na Haiti je veľmi nebezpečná situácia. Poznám veľa kamarátov, ktorí chodia po svete, ale na Haiti nebol nikto z nich. Tam sa proste nedalo dostať. Bola tam vojenská diktatúra, do roku 2005 občianska vojna. Fungovali lety z USA, ale reálne tam prísť a niečo vyriešiť bolo veľmi komplikované. Väčšinou tam chodili len humanitárni pracovníci, novinári najčastejšie z USA a misionári, ktorých tam aj my máme dvoch. Ale turistika bol veľký problém. Napriek tomu, že tam netreba víza.

Zemetrasenie to zmenilo. O Haiti sa začal zaujímať celý svet. Čo sa vtedy dialo u vás v redakcii?

Prišiel som do redakcie jeden z prvých a so šéfkou sme prehodili, že na Haiti bolo zemetrasenie. Začal som zisťovať, nakoľko je to vážne, lebo prvé správy boli veľmi všeobecné. Pred trištvrte rokom som bol mapovať zemetrasenie na Sumatre, vtedy to bolo zo strany redakcie hodnotené veľmi dobre, takže opäť bolo dôležité rýchlo sa rozhodnúť. Začal som riešiť, či sa tam dá dostať, lebo už len Haiti samé o sebe mi prišlo ako zaujímavá téma. Zrejme zapracovala intuícia, lebo som to považoval za niečo prelomové a povedal som si, že sa do toho treba pustiť. Mám dobrých kamarátov, ktorí mi bookujú letenky okamžite, aj v nedeľu v noci, takže do pár minút som mal rezerváciu a ešte pred poradou, okolo 9.30 hod. mala šéfka na stole návrh cesty. Bola za, všetko záviselo od vedenia. O 11.00 hod. som dostal správu, že moja cesta je podpísaná a na druhý deň o štvrtej ráno som odlietal zo Schwechatu.

Ako si letel?

Viedeň – Paríž – Miami. Let z Miami do Port-au-Prince zrušili. A to som ešte na Slovensku zisťoval, či nemám letieť priamo do Dominikánskej republiky. Napríklad kolegovia z Českej televízie išli tade, mali lepšie informácie. Ja som mal takú, že pokiaľ sa dá, treba si kúpiť letenku do Port-au-Prince. Tak som to teda riskol. Doma mám ešte boarding pass na 15. januára. (Smiech.) Keď som prišiel do Miami, povedali mi, že let nie je a nie je ani žiadna náhrada. Pozeral som na tabuľu odletov a o 10.05 hod. tam bolo Santo Domingo s American Airlines. Prišiel som k okienku a pani mi oznámila cenu: 900 dolárov. Po chvíli mi však navrhla, že ak by som letel o piatej, je to za 450. Rozpočet treba držať, veď vtedy som ešte nevedel, čo všetko ma čaká na Haiti. Kúpil som si lacnejšiu letenku a bol som na "čakačke". Keď som sa dostal do lietadla, bolo plné záchranárov a novinárov. Vedel som, že týchto ľudí sa nesmiem pustiť, lebo idú na Haiti a ja som sa tam nemal ako dostať. Santo Domingo je vzdialené 350 kilometrov od hraníc. V lietadle som sa zoznámil s jednou babou, ktorá tam bola s fotografom – Debbie z The New York Times, no ona mala odvoz dohodnutý cez American Airlines. Po prílete som sa teda obrátil na jedného chlapíka, ktorý zastrešoval všetkých záchranárov, či je možnosť, aby ma vzali so sebou. Že samozrejme. Jasné, šofér nás "skásol", dal nám blok, toto je vždy kšeft. Ale dostali sme sa na hranice. Tam sa však šoféri "cukli" a ďalej s nami nešli. Bolo to tam celkom strašidelné – žiadni colníci, ale dominikánski vojaci. Hranica je tam zamínovaná, 50 rokov tadiaľ nikto neprešiel, kontroluje ju armáda, nie je tam ani cesta. Proste des. Odviezli nás na prvú vojenskú základňu, kde za nami prišiel muž a pýtal sa, kto sme. Keď sme mu vysvetlili, že ideme na Haiti, zavelil, že ráno o štvrtej odchádza konvoj a ak chceme, môžeme ísť. Zapísal si číslo pasu a krvnú skupinu. Išli sme na otvorenej korbe, žiadne chránené auto, ale to nikto neriešil.

S kým si sa viezol na tej korbe?

Boli tam francúzski záchranári, ľudia z The New York Times a nejakí dominikánski záchranári. Asi tridsať nás tam bolo. Ale išlo 5, 6 áut. Vzdialenosť 60 kilometrov sme išli skoro 4 hodiny.

Čo si videl cestou?

Zapadnuté rezorty, ktoré 50 rokov chátrajú. Je tam slané jazero, ale inak absolútne rozdielna scenéria. Haiti bolo celé vyklčované, žili bez toho, aby riešili prírodu. Dominikánska republika to sú krásne lesy, rajská príroda, typicky karibská, a tam proste holé pláne. Opustené domy, pozatvárané brány do hotelových rezortov... Toto územie nebolo postihnuté zemetrasením, ale tá chudoba bola horšia, akú som videl v najhorších častiach Kene.

Kedy ste prišli do centra diania?

Najprv sme prišli na ďalšiu vojenskú základňu, kde boli vojská OSN a dominikánski záchranári. Bolo ich tam asi 1200. Bola pri letisku, no nikam sa odtiaľ nedalo dostať. Naivne som si myslel, že to bude ako na Sumatre – šofér, tlmočník, budem sa oháňať dolármi a všetko bude fungovať. Ale to na Haiti v tých dňoch nefungovalo. Neskôr boli aj šoféri, aj sprievodcovia. No to až, keď sa všetko trošku utriaslo. Ja som tam bol 56 hodín po zemetrasení a vtedy nefungovalo nič. Uvedomoval som si však, že potrebujem ísť fotiť, pracovať. Vedel som, že tam nejdem na dlho, nemal som ani ako nabíjať, ani ako posielať. Vedel som, že urobím, čo sa dá, vrátim sa do Dominikánskej republiky, pošlem a uvidím, či sa ešte stihnem vrátiť. Zopár novinárov sa na tej základni začalo zgrupovať. Chceli sa dohodnúť s nejakým nákladiakom, no to sa mi nepáčilo. Tridsať novinárov, ktorých budú voziť ako "sightseeing" po meste. Chcel som reálnu skutočnosť. Nie, že zastaneme a počkáme na situáciu. Chcel som, aby situácia išla s nami. Kým som riešil, čo a ako, dominikánski záchranári sa pripravovali na akciu. Prišiel som za nimi a spýtal som sa, či môžem ísť s nimi. Skočil som na korbu. Všetci v oranžových overaloch, gumené rukavice, vrecia na mŕtvoly... Strávil som s nimi dva dni. Bolo to najlepšie, čo som mohol urobiť. Bol som tam jediný fotograf, priamo pri záchranných akciách, videl som, ako vyhrabali živého človeka po piatich dňoch v ruinách, dostali sme sa do oblasti, z ktorej po zemetrasení všetci ušli a my sme boli prví, ktorí sa tam vrátili. Všetko tam bolo tak, ako sa to stalo – mŕtve telá uprostred križovatky. Brutálne veci.

Keď si teraz s odstupom času spomenieš na Haiti, čo prvé sa ti vybaví v mysli?

To nie je jedna vec. Mne to pripadá ako niečo, čo nemôže byť. Celé to pripomínalo filmové kulisy. To bolo také zlé, chaotické a nefungujúce, že to človeku ani hneď nedochádza. Až keď som si pozeral fotky, došlo mi veľa vecí. S fotoaparátom pri oku máš tisíc vnemov za deň. Jeden silný moment mi prebíjal druhý a keď som si myslel, že nič silnejšie prísť nemôže, prešlo okolo nás auto, na ktorom bolo naložených asi 28 tiel.

Dostal si sa k tomu, aby si sa osobne rozprával s tými, čo zemetrasenie prežili?

V tom čase to nebolo možné. Všade, kam sme sa pohli, sme mali ochranku. Domácich k nám ani nepúšťali. V ruinách boli väčšinou len rabujúce skupiny. A navyše, Haiťania nie sú zvyknutí na cudzincov. Poznali otrokárstvo a potom len to zlé. Dvesto rokov tam nič dobré nebolo. Veď na Haiti bola najväčšia pirátska základňa. Keď videli fotoaparát, sklopili oči, zakryli si tvár, prípadne pohrozili palicou, mačetou a tí horší boli schopní zaútočiť. Aj na záchranárov. Keď sme niekam vkročili, prví išli chlapi s puškami. Keď sa oproti nim rozbehla skupina, vystrelili do vzduchu a uzavreli ulicu, aby záchranári mohli pracovať.

Tvoja práca je o emočnom napätí. Keď si v teréne, nemáš čas na to, aby si vypol. Keď sa však vrátiš domov, do civilizácie, nepadne na teba všetko to, čo si zažil a videl?

To nie, ale stalo sa mi to, že som chcel riešiť tie naše klasické veci – nový mobil, nové veci na oblečenie. No ako som prišiel z Haiti, nič. A nie, že by som si to zakázal. Prešla ma chuť. Nepotrebujem. Nemusím. Na čo? Veď mám to, o čom oni ani snívať nemôžu. A to nemám ani auto, ani vlastný byt. (Smiech.) Som proste spokojnejší. Každý človek má stále nutkanie, že chce mať viac a lepšie, ale v tomto smere pre mňa veľa vecí stratilo hodnotu. Som skromnejší a to je dobre.

Ty nie si domased, si dobrodruh...

Diagnóza: Blázon. (Smiech.)

Kam ideš najbližšie? Ak to nie je tajné.

Tajné to nie je, ale nemôžem to špecifikovať. Môžem povedať len toľko, že som si myslel, že budem mať chvíľu pokoj, pretože po piatich rokoch sa mi podarilo zohnať vydavateľa na knihu. Takže som musel dopisovať kapitoly, ktoré sa týkali Haiti. Po dopísaní knihy som si začal vybavovať súkromnú cestu do juhovýchodnej Ázie. No skočil do toho celkom nečakane ruský Sibír. Pracovne.

Ktoré kúty sveta pokryje tvoja kniha?

Aby to malo nejakú logiku, povedal som si, že tam bude z každého kontinentu niečo. Z Afriky Maroko a západná Sahara, z Ázie Peking tesne pred olympiádou. Ďalej je tam Austrália formou: krížom cez najmenší kontinent, Írsko, ktoré som prešiel na bicykli, no a Haiti.

So všetkým, čo máš v portfóliu, neláka ťa napríklad kariéra v National Geographic alebo v podobnom uznávanom periodiku?

Veľmi som nad tým nerozmýšľal. No jediný problém, ktorý by tam mohol byť, je to, že nie som fotograf. A písať v cudzom jazyku nie je úplne najjednoduchšie. Aj do toho, aby som písal v slovenčine, som sa musel dostať. V angličtine by to určite nebolo jednoduché, no nehovorím, že keď je niečo ťažké, okamžite sa vzdám. Môže to však trvať roky a nemusí sa to podariť. Neviem, či sa mi to chce riskovať. (Smiech.) V našom regióne sa môžem realizovať, kniha sa dá preložiť do češtiny, ale v angličtine by to už bol problém. Každý národ má iný pohľad na svet. Angličan si v cestopise všíma úplne iné veci. Amerických a britských novinárov na Haiti zaujímali iné veci, než nás. S týmto fotograf problém nemá.

Neskúšal si niekam ponúknuť fotografie z Haiti?

To nie, svetové média to nepotrebujú a z Čiech tam bol Jan Šibík. To je top reportážny fotograf. Pán blázon, ale v dobrom. Prešiel vojny, prírodné katastrofy... Keď som videl jeho fotky, povedal som si, že som absolútny amatér, ktorý nikde nebol a nič nevie. Som reportér, v tom je moja sila. Mizerne fotím, podpriemerne píšem, a keď sa to dá dokopy, tak z toho niečo je. (Smiech.)Vizitka: Ivan Janko sa narodil 5. septembra 1977 v Nitre. Hovorí, že už ako desaťročný navliekal film do mašinky značky PRAKTIKA a to ešte netušil, čo všetko s otcovým fotoaparátom zažije. Na výprave do Škandinávie v roku 1997 fotografoval iba jednoduchým plastovým automatom na filmy. Rovnako vybavený putoval aj v roku 1998 po Španielsku a Portugalsku. Túžba zverejňovať cestopisné reportáže bola silná a bez dobrých fotiek nerealizovateľná, preto si obstaral starú PRAKTIKU, prikúpil k nej ešte jeden objektív a začal študovať expozimeter. Fotil s ňou až do roku 2000. Vtedy ju vzal do New Yorku a do Bostonu. Po návrate sa stal majiteľom NIKONU. Model F60 má dodnes. Prešiel na diapozitívy, ktoré sa ľahšie ponúkali do časopisov a boli ideálne aj na verejné premietania. Prvý profesionálny fotoaparát dostal do rúk až v roku 2004, keď nastúpil do časopisu Markíza. Odtiaľ sa presunul do vydavateľstva 7 Plus, kde začínal ako reportér mesačníka Brejk. Odtiaľ putoval do novovzniknutého denníka Plus 1 deň, kde je dodnes reportérom zahraničného oddelenia.